DayDreamGirl

Celý dnešný svet sa točí okolo medziľudských vzťahov. Už nie sme nevoľníci pripútaní k zemi, nemusíme celé dni tvrdo pracovať. Pracujeme ale na sebe, na vlastných životoch, osudoch. Vzdelávame sa, kultivujeme sa, socializujeme sa. Medzi najbežnejšie ľudské priority patrí aj budovanie vzťahu, a to partnerského. V tomto blogu budem riešiť otázku mužsko-ženskú, pretože sa výhradne v tomto prostredí pohybujem a neviem, na akých princípoch fungujú napríklad homosexuálne zväzky. Svet žien je zameraný na mužov. Naschvál spomínam práve ženy, pretože o ženách a ich nevhodnom správaní bude aj celý tento blog. Vo všeobecnosti sa súťaživosť, ako vlastnosť prisudzuje hlavne mužom. No ten, kto sa pohybuje v ženskom svete rýchlo zistí, že ženy sú súťaživé tiež a možno ešte vo väčšej miere. A práve pri tomto konkurovaní ostatným sa prejavujú nezvyčajne osoby, ktoré by sme dovtedy považovali dokonca za priateľky. V praxi to vyzerá tak, že aj keď svoju kamarátku veľmi dobre poznám, akonáhle sa ocitneme obidve v prítomnosti muža, ktorý jej imponuje, zmení svoje názory šmahom ruky a odsúhlasí tomu mužovi všetko, aj to, že slnko je fialové. Ešte lepšie je to viditeľné, ak sa tá žena dostane do nejakého názorového stretu s tým dotyčným a kamarátka dá bez mihnutia oka za pravdu jemu. Čo to zapríčiňuje? Pokúsim sa analyzovať ďalej. Ale asi si viem predstaviť, ako sa v tom momente cíti. Tuší totiž, že bezprostredne po tom, ako si nakadí do huby a pritaká XY všetko, v podvedomí tuší, že si týmto konaním nakláňa mištičky váh jeho sympatií na svoju stranu. Ak ju ešte za tento názor XY pochváli, vyplaví sa jej taká hladina endorfínu do krvi ako aportujúcemu psovi, čo dostane pochvalu od pánička. Čo ženy núti takto konať? Zapierať samé seba, prípadne podrážať ostatné ženy? Je to strach zo samoty? Strach, že bude v spoločnosti za tú menej sympatickejšiu, atraktívnejšiu? Možno z každého niečo. Strach zo samoty= novodobý fenomén je totiž niečo, čo dokáže veľmi trápiť každú ľudskú bytosť. Pretože človek je tvor spoločenský. Preto možno z biologického hľadiska žena zaženie solidaritu k inej žene úplne do úzadia svojej mysle a vystúpi jej prvotná túžba- nájsť si partnera. Najkrajší prípad som zažila prednedávnom. Mužské osadenstvo použilo pojem „emancipácia” a žena, ktorá sedela so mnou a s chlapmi pri stole sa zatvárila, ako keby sme sa mali rozprávať o lepre. Najkrajšie sú výroky: „Ja nie som feministka!” To môže povedať len žena, ktorá nevie, že bez vzniku feministického hnutia by sme neboli brané vôbec za ľudské bytosti. Použijem výňatok z mojej bakalárskej práce : V roku 1618 istý benediktínsky mních vyjadril svoj názor na ženy takto: „Slovo homo sa odvodzuje od humo, čiže od zeme, a preto nemôže žiadna žena byť človekom ani podľa mena, keďže nepovstala z hliny, ale z rebra a na to, že sa chcú (rodením) činiť bohu, nech im je pohotovo odpovedané, že i zvieratá rodia v bolestiach a aj napriek tomu nie sú ľuďmi. … Summa summarum: Nie je žiadne zviera také jedovaté ako žena a tá je ešte jedovatejšia a dokonca i diabolskejšia a zlovoľnejšia, než sám diabol.“ Toto tvrdenie panovalo až do doby, kedy sa prví vzdelaní muži(!) nezačali angažovať v otázke zrovnoprávnenia žien. Jeden z nich, Markíz de Condorcet sa za toto angažovanie ocitol na šibenici a cestou k nej naňho pľuli hlavne ženy. Prečo? Pretože komu záleží na právach, keď má doma muža? Alebo ďalší príklad. Dievča, o ktorom je známe, že s chlapcom nepôjde nikam, pokiaľ za ňou nepríde na aute na otázku, ktorú jej položil XY, či by chcela ísť niekedy na Maledivy odpovedala pohotovo „Nie!”. Opýtala som sa jej, či by fakt na tie Maledivy nechcela ísť a ona odpovedala :„Samozrejme, že by som tam chcela ísť!” . A keď som sa jej opýtala PREČO klamala, odpovedala: „Veď som nechcela vyzerať pred XY ako zlatokopka.” Možno mám o kolečko menej ja, neviem. Ale s určitosťou ma to pobavilo. Mňa hlavne mrzí ten nedostatok solidarity medzi ženami. Existujú totiž rozdiely v pracovnoprávnej oblasti, kde sú ženy finančne znevýhodnené. Zarábajú v priemere o jednu tretinu menej ročne, ako ich mužskí kolegovia. Odborníci to prisudzujú tomu, že žena má biologickú úlohu matky a zamestnávateľ ju berie ako menej istého zamestnanca, ako hociktorého muža. Vo Švédsku môže žena pracovať a vrámci pracoviska má vytvorené podmienky na to, aby mala dieťa stále pri sebe. Na Slovensku na oplátku výjde v Novom Čase niekoľko palcový titulok „Krkavčia matka!!! Mesiac od pôrodu ide do práce!!”, ktorý sa týka nejakej moderátorky, ktorá dokáže skĺbiť prácu s rodinou. A ženy namiesto toho, aby to obdivovali, na ňu nadávajú. Solidarita, ženy. To je to, čo nám chýba. Ja osobne radím tým, ktorých sa to týka, aby si seba viac vážili a menej aportovali. Aby si uvedomovali veci, na ktoré prikyvujú a aby to prikyvovanie radšej vymenili za svoj jedinečný názor.